V tomto článku Vám predstavím jaskyne v Čachtickom krase a ich prieskum.

Čachtická jaskyňa

Čachtická jaskyňa sa nachádza na sever od vrchu Draplák západne od Belákových lúk. Za vchod slúži zatiaľ jeden zo závrtov v lese Milatová, nazývaný “Pod dubom” – vo výške 335 m n. m. Objavená bola 10. augusta 1956. Jaskyňu tvorí komplikovaný systém podzemných priestorov celkovej odhadovanej dĺžky 4250 m, dĺžka polygónu použitého pri mapovaní jaskyne je 3781 m. Takmer všetko z doteraz známych 4 km sa „odohráva“ len v priestore vymedzenom podzemným pásom hlbokým 110 metrov, dlhým 360 metrov a širokým približne 40 metrov. Priestory jaskyne sú však neraz veľmi členité a so značnými prevýšeniami. Pre predstavu – cesta jaskyňou od jej vchodu do Dlhého dómu trvá s batožinou 1,5 – 2 hodiny (do najodľahlejších partií okolo Katedrály aj 3 hodiny). Pritom pri priemete na zemský povrch ide o vzdialenosť len 300 metrov.
Čachtická jaskyňa patrí medzi najvýznamnejšie jaskyne Malých Karpát. Pôvodné priestory jaskyne boli vytvorené hlavne rozpúšťacou činnosťou podzemných krasových vôd. Priestory sú však miestami poznamenané rútením a značná časť z nich má vlastne charakter akýchsi pseudokrasových suťových a puklinových kaviern, naviac z veľkej časti vyplnených sprašovými hlinami splavenými z povrchu. V súčasnosti sa v jaskyni vyskytujú len občasné drobné vodné toky (v období búrok alebo jarného topenia snehu).

Známy hlavný ťah jaskyne nesmeruje prekvapujúcu pod najbližšie susedné závrty, ale pod stúpajúcu plochú a širokú úvalinu bez závrtov na JZ. Najväčšia známa denivelácia jaskyne je 110 m (dno Dlhého dómu – komíny siene Cesta za slnkom), od vchodu jaskyne po dno Žabkinho dómu (zhruba v „strede“ trasy jaskyňou) sa klesá 80m. Najhlbšie miesto jaskyne sa však nachádza zrejme na v strede Emilovej chodby, v málo prístupných a odľahlých priestoroch za sifónom a niekoľkými odpornými blatovými zníženiami. (Tieto priestory sú nebezpečné: málo vzduchu a vysoké koncentrácie CO₂)

V jaskyni sa nachádza 11 menších i väčších priestorov označovaných ako dómy. Priechody medzi nimi tvorí bezpočet spojovačiek, úžin, znížených priechodov, šikmín, výšvihov… Na trase jaskyne je niekoľko rebríkov.
Vyskytuje sa v nej pomerne bohatá kvapľová výzdoba rôznych tvarov a veľkosti, typovonajmä kaskádovité stenové náteky, visiaky alebo amorfnejšie kopy. Je farby bielej, mliečne žltkastej, naružovelej, namodralej až tmavošedej. Mladá výzdoba vykazuje intenzívnu fosforecscenciu a fluorescenciu. Pred a za sifónom v Brčkovej chodbe je strop posiaty kratšími brčkami. V niektorých novoobjavených priestoroch (Punčový dóm, Katedrála) sú pastelovo zafarbené náteky, či hrubé rozlámané sintrové dosky. Pre výklenky nižších úsekov medzi Bielym dómom a Rotundou sú typické krátke excentriká.

Teplota v jaskyni je okolo 8 °C, relatívna vlhkosť 95 %. Zaujímavo sa javí smer prievanov v objavnom vchode: tento, hoci relatívne vysoko na planine situovaný, sa prejavuje stále ešte ako spodný vchod. V jaskyni sa nachádza stále množstvo perspektívnych miest k možným objavom, a to po celej okrajovej periférii jej obvodu. Všade je však potrebné, podobne ako tomu bolo v minulosti – kopať, rozširovať zúženia, alebo vyliezť do niektorých komínov.

História objavov:

Prvým objaveným priestorom bol 10. 8. 1956 Dóm objaviteľov (Autobus),11. 8. Priepasťový dóm s Malou kaplnkou, 14. 8. Fajčiarsky salón, 16. – 22. 8. Plynová chodba, 7. 12. Žabkin dóm a Puklinový (Vysoký) dóm, 12. 12. Zrúcaný dóm (Jarine dómy), 20. 12. Mostový dóm, 9. 1. 1957 Biely dóm, 11. 1. Dóm troch vodopádov (Veľká kaplnka), 16. 1. Hlboký dóm, 22. 1. Dlhý dóm.
Práce boli ukončené v polovici novembra 1958, keď sa sifón pred Žabkiným dómom zatopil. Paradoxne už 11. augusta 1956 bola objavená tzv. Malá kaplnka, kde stačilo odstrániť dva relatívne malé bloky a otvorila by sa tak cesta do Veľkej pukliny a Jarinych dómov, čo boli neskôr priestory známe postupom zo spodu zo Žabkinho dómu. Došlo k tomu však až v roku 1980.

1974 – v Čachtickej jaskyni objavili Karfiolovú sieň s unikátnou kryštalickou výzdobou

1979 – 80 boli objavené ďalšie priestory na konci Dlhého dómu: Perlový dóm, Oranžový dóm, Supia priepasť, Šikmý dóm, Malá ozvena, Leknový dóm, Uhlíkový dóm

21.-22. 10. 1981 – objav spojenia Žltého dómu a priestorov nad Žabkinym dómom

12. 12. 1981 – vylezenie komínu nad Žltým dómom

Od r. 1990 sa výskumom priestorov v Čachtickej jaskyni v spolupráci s členmi OS Čachtice zaoberajú aj členovia OS Trnava neskôr Speleoklubu UK z Bratislavy, ktorínadväzujú na doterajšie objavy v okolí Supej priepasti a Fajčiarskeho salónu.

K ich najvýznamnejším objavom patria:

1990 – v Plynovej chodbe: Smotanová sieň, pri Leknovom dóme: Hnedý a Punčový dóm, Bludisko a Katedrála

1991 – Chodba organu z Katedrály, spojenie medzi Bludiskom a Hnedým dómom, Kamenná priepasť v Katedrále,Sieň divov (Šmída, Griflík, Minárik), spojenie medzi Bludiskom a Supou priepasťou a komín v Sieni divo

1992 – puklina pri Uhlíkovom dóme, Johankina sieň pri Dóme starcov, pokračovanie Oranžového dóm

1994 – vrchné poschodie Punčového dómu, objav Elovho dómu. Nad plynovou chodbou: Kotva, Fatamorgána, Mordilla, Eldorádo a komín Mlok, prepojenie s Plynovou chodbou cez Krvavú šachtu.

1995 – komín Chŕ za Bielym dómom, Zívačka a Cesta za slnkom

1996 – dóm Cesta za slnkom bol pomocou rádiotestu lokalizovaný na povrchu a určená približná hĺbka 30 m

2005 – bola dokončená pôdorysná mapa vtedy známych priestorov jaskyne

2007 – spojenie medzi Mokrým dómom, Vysokým dómom a Jarinimi dómami, objav komínu medzi Močiarom a Vysokým dómom

Sonda Jesenského duby
V súčasnosti hlboká 6 metrov. Sondovaním v 70-tych rokoch minulého stroročia sa dosiahla hĺbka 15 metrov. Jedná sa o krasový komín o priemere 3 m. Keďže dlhší čas sa v priepasti nepracuje, priepasť sa postupne zanáša. Severnejšie sa ešte nachádzajú sondy, na ktorých pracujú jaskyniari z OS Čachtice pod vedením Ľ. Vinceho: Jesenského duby II. – hĺbka je 3 m, dĺžka 15 metrov a Jesenského duby III. – dosiahnutá hĺbka 15 m s intenzívnym prievanom. Jej nadmorská výška – 507 m n. m.

Jaskyňa Malá Kamenná (Jaskyňa Pod Čerešňou)

Prieskum započatý v roku 1950 – Rudolf Hofman, Štefan Popelka, Ján Majko. Korozívna, úzka jaskyňa, s puklinovým jazierkom, ktorého hladina kolísa v závislosti na množstve zrážok. V roku 1970 znovu otvorili závrt Malá Kamenná a prenikli do hĺbky 22 m a dosiahli celkovú dĺžku 43 m. Ďalší postup zastavila puklina asi 6 m hlboká, v dobe prvého mapovanie naplnená vodou. V90.-tych rokoch, pri prieskumoch a mapovaní lokality bola suchá, na jej dne je však vyššia koncentrácia CO₂ a prístup sem tiež tvorí náročná úžina.

Sonda Sutinka
Jedna z najvyššie položených lokalít v Čachtickom krase s niekedy s citeľným prievanom, hlboká v súčasnosti 15 m, dlhá 20 m. V priestore pod vstupnou rúrou je v čase topenia snehu počuť hučanie vody. V jaskyni zimujú 3 druhy netopierov.

Hladový prameň (Občasná vyvieračka)

Výkopové práce na tejto lokalite boli započaté 13. augusta 1952, a to na základe prútikovania, kedy tu bol pod svahovými suťami indikovaný skrytý príron vôd do toku Hrabutnice v doline. Postupne bola vyrazená 88 m dlhá chodba, umelo rozšírená po puklinách na banský profil. V závere je puklinové jazero, ktorého hladina je v suchých obdobiach o niekoľko metrov nižšie ako počva chodby. Práce boli ukončené v roku 1960.

Prvý speleopotápačský prieskum bol uskutočnený 5.-7. decembra 1960. V literatúre sa uvádza, že potápač vraj dosiahol voľnú hladinu v pokračovaní pukliny koncového jazera. Na základe tejto informácie sa ešte rozširovala puklina za jazerom. Ďaĺšie speleopotápačské pokusy však existenciu pokračovania nepotvrdili. Predpokladá sa, že pokračovanie pod vodnou hladinou mohlo byť zasypané materiálom z rozširovania pukliny. Ani ďaľšie práce v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch nepriniesli nové objavy.

Sonda Nad Hladovým prameňom
1972 – 1973 – J. Švacho, J. Gábor, J. Kubiš, P. Zámečník st. a ďalší prenikli horizontálnou chodbou do komína, kde dosiahli hĺbku asi 3 m. Sonda je priamo v zlome nad občasnou vyvieračkou.

Fosílna vyvieračka nad Čachticami (Úvoz)

Nachádza sa na hornom konci zárezu hlbokého niekoľko metrov prechádzajúceho záhradkárskou kolóniou nad cintorínom na severnom okraji Čachtíc. Je nápadná vykrúženými bočnými zárezmi od tečúcej vody, ako aj tým, že nad ňou nie je žiadna viditeľná depresia. Na lokalite sondoval v r. 1952 krátku dobu J. Majko so spolupracovníkmi. V sedemdesiatych rokoch na nej pracovali členovia Čachtickej skupiny Jozef Gábor, Dušan Kobza, Milan Kobza, Emil Kováčik, Ján Kubiš. Dosiahli hĺbku 8 m.
Po opustení lokality jaskyniarmi ju miestni občania systematicky zasýpali odpadom z domácnosti a blízkej záhradkárskej kolónie, kameňom a hlinou z blízkeho lomu a odpadom z vápenky, čím ju zarovnali takmer do úrovne okolitého terénu.

Na lokalite v súčasnosti pracuje Ivan Demovič s občasnými spolupracovníkmi. Priamo nadľudským úsilím sa mu podarilo vyťažiť niekoľko desiatok metrov kubických sedimentov a odkryť jednoznačný dôkaz, že lokalitu vytvorila prúdiaca voda. Sonda má v súčasnosti dva vstupné otvory: horný vertikálny otvor (pôvodná stará sonda) a spodný horizontálny výkop, ktorý úpadnicou vedie skalným kaňonom a následne prekopaným 7 m dlhým tunelom, ktorý vyúsťuje na dne hornej sondy v hĺbke 7 m. Spodný otvor slúži na transport vykopaných sedimentov na povrch. Lokalita veľmi pripomína tzv. roofles cave – t.j. jaskyňu, ktorá prišla v priebehu času rozpúšťacími procesmi o nadložie.

Vertikálny vchod leží na SZ hrane Čachtickej planiny vo výške 570 m n. m., v mieste pôvodnej, asi 1,5 m hlbokej depresie. Voľný komín sa ukázal po odstránení iba 60 cm hrubej sutinovej zátky v jeho strope.Pôvodne bolo možné zostúpiť iba do hĺbky 10 m, kde sa po 6 metrovej horizontálne plazivke smerujúcej popod zával na juhozápad strácal prievan medzi obrovskými blokmi.

Po postupnom čistení dna vstupnej studne, ktorá sa postupne rozšírila na 3 m, sa podarilo v máji 2007 preniknúť presne v opačnom smere (SV) do zarútenej siene (3 x 5 x 3 m) s plazivkou na okraji závalu, ktorá viedla naspäť pod dno vstupnej studne. Dno siene tvorí balvanovitý zával, bez náznaku voľného pokračovania. Plazivka končí v menšej kaverne s prievanom medzi blokmi na jej dne. Z výzdoby sa vyskytujú iba drobné pizolity a krátke brčká. Jaskyňa dosahuje v súčasnosti dĺžku cca 45 m, hĺbku 16 m.

V okolí jaskyne sa na povrchu vyskytuje množstvo úlomkov fosílnych sintrov, niektoré veľkosti balvanov, čo nasvedčuje, že jaskyňa by mohla byť pokračovaním starých priestorov, ktoré podľahli deštrukcii následkom denudácie povrchu krasového masívu. Hĺbkový potenciál jaskyne dosahuje s ohľadom na výskyt voľných priestorov v najnižších častiach Čachtickej jaskyne (vzdialenej 2,8 km na JJV) aspoň 350 m (390 m po hladinu vo vyvieračke Teplica). Najväčším problémom pri ďalšom postupe je značná rozlámanosť masívu, v ktorom sa jaskyňa nachádza, čo je spolu s vysokým vekom jaskyne príčinou rozsiahlych závalov.

Priepasť Agačiny
Dnešná priepasť Agačiny je výrazný občasný ponor na hlavnej zlomovej línii pod kótou Nedze. Po prekonaní vstupného závalu dosiahli profesionálni pracovníci n. p. Turista voľný priepasťovitý priestor hlboký asi 10 m. Výkopom v suti na dne bola dosiahnutá ďaľšia voľná puklina hlboká tiež asi 15 m. Na jej dne pokračuje úzka puklina s prievanom. Ďašie práce tu však boli zastavené, pretože nebolo kam ukladať vyťažený materiál.

Sonda Trúba
Nachádza sa v najväčšom z línie závrtov vo výraznej poklesnutej zóne južne od Hlbokej cesty. Vsúčasnosti sú v tejto zóne tri sondy: sonda Trúba, kde boli práce ukončené z dôvodu nebezpečenstva zosypania. Zo sondy vanie v lete citeľný prievan, správa sa teda ako spodný vchod do systému. Lokalitu otvárali B. Šmída a A. Holovič a spol. Nad ňou, asi o 30 m vyššie, je v ďalšom závrte sonda Malé Megero s veľmi výrazným prievanom, najmä v zimnom období. Asi 500 m východne od Megera sa nachádza sonda Makfaden, tiež s prievanom.

JKKMD
Výrazný občasný závrtový ponor zrážkových vôd so skalnou stenou, poniže sondy Sutinka, kde by sa pri intentzívnej práci a troche šťastia mohlo podariť dosiahnúť voľné priestory. V súčasnosti je sonda prístupná iba do hĺbky 3 m.

Mravcov závrt
Je to výrazný, v pomere k priemeru veľmi hlboký symetrický závrt neďaleko Sutinky, kde sondoval Jaro Kouřil (Mravec) v osemdesiatych rokoch. Pevné skalné steny ohraničujú priepasťovitý priestor v priemere 3-4 m vyplnený hlinou čo zistili I. Demovič a I. Poláček v r. 2006).

Ďalšie lokality Čachtického krasu

sonda Mladých, jaskyňa Švagrov, Harničárova jaskyňa, Slušná (Drieňová) jaskyňa.

Mapa Čachtickej jaskyne

Čachtická jaskyňa – atlas

===================================

Text zostavili Ľ. Vince, I. Demovič, B. Šmída, J. Kouřil a P. Pospíšil. Poskladal, upravil, doplnil, pripomienky zohľadnil, chyby opravil, zalomil a mapami vyzdobil M. Sluka.

Text je uverejnený so súhlasom Lukáša Kubičinu (tajomník OS Čachtice)

Upravil: Ing. Daniel Kopunec