Od 18. storočia sa aj u nás začali pod vianočným stromčekom zjavovať jasličky a neskôr aj betlehemy, naše, svojské. Ležalo v nich Dieťatko, vedľa stál sv. Jozef a Panna Mária, nechýbali ani Traja králi od východu a množstvo ďalších figúrok typických pre ten-ktorý región Slovenska. Bol to náš bača, čo niesol Jezuliatku oštiepok, hájnik nesúci srnku, poľovník zajačika. Nechýbali ani valasi, drevorubači a na dolniakoch vinohradníci. Tak sa neraz stávalo že samotná jaskynka s Dieťatkom bola celkom „schovaná“ medzi množstvom výjavov, ktoré mal daný tvorca denne pred očami a tu ho zobrazil. Neznámi tvorcovia vzali do rúk kúsok lipového dreva a začali stružlikať. Tak vzniklo množstvo betlehemov o ktorých vie len hŕstka ľudí a naopak niektoré sú preslávené v širokom okolí.

V Podjavorinskom múzeu v Novom Meste nad Váhom je nainštalovaný mechanický betlehem Mariána Mikulca, rodáka zo Zemianského Podhradia. Je jedným z množstva amatérskych tvorcov týchto diel. Ich život býva často zaujímavý a zaujímavá býva aj ich cesta akou sa dostali k tejto záľube. O svojich začiatkoch, ako i o svojom najväčšom mechanickom betleheme rozpráva už sám jeho autor a takto spomína:

“Sen. Skutočnosť, s ktorou sa človek stretá v každej fáze svojho života. Niektoré sny sú zabudnuté skôr, ako sa človek môže nad nimi zamyslieť, iné ho však sprevádzajú celý život, až sa premenia na skutočnosť. Tak to bolo i v mojom prípade. Moji krstný rodičia, ktorý nemali svoje deti nás veľmi ovplyvnili a mnohému i naučili. Zo svojich potuliek svetom si doniesli domov rôzne papierové betlehemky, ktoré sme každý rok vystrihovali, resp i maľovali a tak si zdobili priestor pod vianočným stromčekom. Nezabudnuteľné sú chvíle, keď sme spolu lepili medovníkové betlehemy. Keďže otec bol organista, mal som možnosť zúčastniť sa i na príprave vianočnej výzdoby a betlehema v kostole. Toto všetko ma dokázalo očariť. A keď som sa dopočul a neskôr i videl pohybujúce sa figúrky v betleheme vo farskom kostole v Hornom Srní, zrodil sa môj sen o pohyblivom betleheme u nás doma. S pribúdajúcimi rokmi sa sen postupne stával skutočnosťou a tak každá voľná chvíľa bola venovaná plánom, veľa som čítal staré kalendáre, kde sa občas objavila nejaká fotografia betlehema, veľa obrázkov bolo i v časopise „Z domova a z misií“.”

“Prvé nesmelé pokusy boli vytvorené z papiera. Postavičky namaľované na papieri ako kópie tých z obrázkov, patrične zväčšené boli osadené v machu, pozadie bolo vymodelované z vrecoviny, na ktorú bola v tenkej vrstve nanesená sadra. Celé toto dielko bolo obložené množstvom smrekových halúzok. Šťastie, že sme mali veľkú izbu…”

“Ďalší výrazný zlom nastal v r. 1968, keď po politickom uvoľnení bolo možné zakúpiť v Brne figúrky vylisované z durolínu. A tak som celé leto a jeseň vytváral väčší terén už spomínanou technológiou o rozmeroch cca 2,5m x 0.7m s niekoľkými stavbami, boli to vlastne drevené kópie stavieb pokryté vymlátenými režnými kláskami -napr. koliba na blízkom salaši. Niektoré zvieratká som vyškrabával do sadry, niektoré som odlieval do formičiek na medvedie dlabky. Po doručení balíka s figúrkami tesne pred Vianocami prišlo prvé sklamanie. Namiesto figúriek o veľkosti 18 cm, mi boli zaslané figúrky s výškou 8cm. Preto som musel urýchlene urobiť zmeny na teréne. V ďalšom roku som mal v pláne pridať nejaký pohyb, no žiaľ nič z toho sa nepodarilo. Pohyby boli nahradené množstvom blikajúcich žiaroviek, čo ma aspoň čiastočne uspokojilo. Pri odchode na vojenčinu som terén betlehemu bez figúrok daroval do novostavby kostola v Novej Bošáci- figúrky si zohnal dôstojný pán nové.”

Prvý betlehem Mariána Mikulca inštalovaný v novostavbe kostola v Novej Bošáci na Vianoce roku 1973

Nové oživenie dávnych snov nastalo po ukončení vojenskej služby v r.1974, kedy bol zakúpený do nového kostola v Novej Bošáci betlehem od jedného reštaurátora z Moravy. Bol však dodaný v akomsi surovom stave – boli hotové sochy, terén a klenba nad terénom. Akási predpríprava na pohyby bola prakticky nepoužiteľná. Dostal som teda prvú príležitosť na
zrealizovanie sa. Pre krátkosť času sa toho za cca 2 dni veľa urobiť nedalo. A tak sme v predvečer štedrého dňa zažali naťahovať množstvo káblikov do všetkých stavieb, domčekov, ako i hviezdičky do klenby. Bolo nás tam pár, no veľmi rýchlo sa všetci vytratili a tak sme zostali s pánom farárom Martinikom sami. Ešte večer nám jeden šikovný zámočník doniesol taký malý mechanický programátor s ôsmimi spínačmi, takže všetky tie žiarovky bolo potrebné porozdeľovať na niekoľko skupín. Dokončiť sa nám to podarilo nadránom cca o tretej hodine – vlastne už na Štedrý deň. To množstvo blikajúcich žiaroviek v domčekoch a na klenbe znázorňujúcej oblohu nad celou betlehemskou krajinou, nás dojalo a vyhŕkli nám i slzy.

Nasledujúci rok som sa pustil do zpohybnenia sôch, ktoré boli uložené na troch otáčajúcich sa kruhoch. Pri tak veľkých sochách (približne 42 cm) to nebolo jednoduché. Je potrebné spomenúť, že sa dalo robiť len z toho, čo sa našlo po garážach a starých dielňach. Boli to napr. rôzne motorky s prevodovkami, stieračové motory atd. Vyžadovalo si to veľa pokusov, z ktorých nie každý bol úspešný. No skúseností pribúdalo a dielo sa podarilo ako tak dokončiť s tým, že ak sa nájde lepšie riešenie tak sa to prerobí, čo sa aj v neskoršom období stalo.
S týmto sa však pán farár neuspokojil a prišiel s nápadom urobiť nový a veľký betlehem i vo farskom kostole v Bošáci. Pôvodné sádrové sochy však boli veľmi poničené a preto bolo potrebné urobiť kópie z trváceho materiálu- epoxidových živíc. Nastal teda čas naučiť sa vyrábať formy a odlievať. Keďže som poznal zo zamestnania prácu s lukoprénom, myslel som si že to bude úplne jednoduché. No prvé pokusy ma veľmi rýchlo vyviedli z omylu a veľmi veľa materiálu vyšlo navnivoč. V tom čase neexistoval internet a tak bolo treba hľadať knihy. Tu som sa aspoň čiastočne dozvedel ako treba robiť sadrové korýtka, ako formu správne „vyklinovať“ aby sa dala dobre rozoberať…To sa časom podarilo a dostavili sa prvé úspechy. Veľmi náročné bolo pri veľkých sochách, kde bola forma viacdielna, nájsť správne miesto na rozdelenie. Nie vždy sa to podarilo tak, aby sa forma neroztrhala. Pri samotnom napĺňaní formy sa ukázal problém so vzájomným prilepením. Tak sa stalo, že niektoré formy boli len na jednorazové použitie. Ešteže máme včelí vosk, ktorý poslúžil ako výborný separátor. Veľmi veľa pokusov bolo potrebné urobiť na to, aby som vedel správne zarobiť zmes epoxidu s rôznymi plnidlami tak, aby táto hmota nestekala, dala sa dobre nanášať a po vytvrdnutí i dobre opracovávať. Hlavne pri väčších sochách bolo potrebné použiť i výplň so skelnej tkaniny, čo bola veľmi nepríjemná robota. No keď sa podarila odliať prvá väčšia socha bez veľkých problémov, tak už to potom šlo.

Postupne som začal modelovať rôzne hradby, vežičky, paláce i jednoduché domky. Modelované boli z plastelíny a modelovacej hmoty, niektoré som vyškrabával do kvádra sádry navlhčenej vodou. Po vysušení a napustení separátorom bolo možné urobiť formy. Ako vzor mi slúžili rôzne fotografie, z ktorých som si najprv v reálnej mierke urobil náčrt.
Takto vyzbrojený som mohol začať stavať betlehem v Bošáci podľa svojich predstáv, no mal som k dispozícii málo miesta na hĺbku (4 m x 1.2 m ) a tak pohyby sôch sa mohli realizovať len na otočných kruhoch. Stôl som si dal zvariť a ďalej bolo treba vyriešiť spoľahlivé otáčanie kruhov. Náhodou som si všimol ako sa posúva magnetofónová páska- odvalovanie medzi dvoma pružne uloženými hriadeľmi, z čoho jeden je hnací. Tu som prvý krát použil s úspechom stieračový motor, ktorý bol uložený na otočnom kĺbe a na výstupnej hriadeli bolo pogumované kolečko, ktoré odvalovaním otáčalo kruhy.

Po tomto nasledovala ďalšia etapa, a to výroba terénu. Základ terénu bolo potrebné pozvárať z armovacej ocele, a tak som sa vybral do obchodu s tým, že si kúpim nejakú malú zváračku. Úsmev mi zamrzol keď mi v obchode povedali že zváračku môžu predať len tomu, kto má zváračský preukaz….Tak som si ju musel požičiavať. Na túto kostru som potom natiahol zajačie pletivo, na ktoré sa prichytávala jutovina-staré vrecia. Tak som vymodeloval terén, do ktorého boli zakomponované všetky tie hradby a stavby. Tu nastala ďalšia nepríjemná etapa práce a tou bolo napúšťanie vrecoviny polyesterom, u ktorého je veľmi nepríjemný jeho zápach a pri zlom zarobení možnosť zhorenia, čo sa mi i stalo. I tu som s úspechom ako plnidlo použil piliny z tvrdého dreva.

Posledná etapa spočívala v namaľovaní terénu. Použil som klasické olejové resp. syntetické farby. No zistil som, že na farbenie sôch nie sú vhodné a tak som si nakúpil olejové umelecké farby, ktorých bolo vcelku dostatok. Po namaľovaní prvej sochy som sa dosť zhrozil- chýbalo tomu dosť veľa, hlavne „tieňovanie“. A tak som znova začal hľadať rôzne farebné obrázky so sochami, dokonca som si bol dôkladne pozrieť kolorovanú krížovú cestu v Bošáci, kde som získal veľa podnetov. A tak som skúšal tieňovať svojim postupom až som bol sám spokojný.

Po čase bol betlehem doplnený o klenbu, ktorá znázorňuje oblohu o skupinu postáv, ktoré už boli schopné pohybovať i časťami tela: kováči, piliar dreva, dzobkajúce sliepky. Bol to prvý nesmelý pokus, ale o to dôležitejší pre ďalšie práce. Celý tento projekt bol ukončený v roku 1984. Keďže jednotlivé skupiny žiaroviek v stavbách ako i na oblohe sa rozsvecovali postupne, podobne ako i jednotlivé kruhy- ovládanie bolo pomocou mechanického programátora s vačkami, prišlo pár mladých ľudí s nápadom, že urobia zvukový sprievod. Striedalo sa tu hovorené slovo s hudbou a celé to trvalo približne 15 min. Ľudí to však veľmi neoslovilo, nevydržali to sledovať tak dlhú dobu a tak táto záslužná práca vyšla navnivoč. Programátor bol prerobený tak, že všetky pohyby idú súčasne a prepínajú sa len žiarovky.

Po dokončení tejto práce ma navštívili ľudia z viacerých farností s tým, aby som ich naučil odlievať, maľovať, resp. vytvárať terén. Jednoduchšie však bolo im jednotlivé komponenty poodlievať a priamo u nich im ukázať ako som robil terén. Každý si potom dal do toho to svoje. Tak to bolo napr. vo Vrbovom i v Pate. Táto práca ma však skôr zaťažovala ako tešila, pretože to nebolo podľa mojich predstáv.

Obrat nastal v roku 1988, keď dôstojný pán Kalúz, farár v Novom Meste nad Váhom prišiel s nápadom postaviť veľký betlehem na spôsob českých pôstnych betlehemov spolu s Božím hrobom. Rozmery, ktoré sa mi ponúkali – 5m x 2.2 m ma priam fascinovali. Určité obmedzenie bolo len v tom, aby si betlehem zachoval ráz chrámového diela a aby bola zvýraznená myšlienka narodenia pána. V tom čase som už mal zavedené tzv. pracovné zošity, do ktorých som si zapisoval všetky svoje myšlienky a nápady pri každej možnej príležitosti. Čoraz viac som si však uvedomoval že to, čo sa dá jednoducho nakresliť sa nedá pre amatéra tak jednoducho vyrobiť. Preto som musel hľadať také riešenia, ktoré som bol schopný aj zrealizovať- najprístupnejšie boli zámočnícke a sústružnícke práce. Neúnavne som stále navštevoval šrotovisko, kde sa dali pre mňa zohnať skutočne zaujímavé a využiteľné komponenty. Boli to najmä rôzne odrezky profilov, remeníc, väčšie kúsky tyčového materiálu a pod.

Finančne som tento projekt zabezpečoval z väčšej časti zo svojich zdrojov a tak som sa snažil spoliehať len na svoje sily. Cez týždeň som postupne odlieval sochy z ktorých som mal formy a cez víkendy som začal zvárať nosný stôl. Na rad prišla ručná pilka na železo, pilník a zváračka. Táto robota dosť pocvičila moju trpezlivosť, najmä keď som zistil ako mi dokrútilo pri zváraní celý stôl. Po ukončení tejto práce som si mohol poukladať na stôl základné najväčšie sochy a začať s návrhom usporiadania terénu ako i dráhy po ktorej sa budú pohybovať . Moja predstava bola taká, že sochy budú nesené reťazou uloženou vodorovne na ozubených kolách, a keď sa priblížia k jaskynke so sv. rodinou tak sa pootočia čelom k nej. Prvé pokusy som robil s bicyklovými reťazami ktoré boli dostupné v obchodoch. Ich veľká vôla v kĺboch však spôsobovala veľký previs medzi ozubenými kolami a nosnosť bola mizivá- navyše niektoré sochy vážili viac ako 1 kg. Všetko išlo do koša a pátranie po správnom riešení pokračovalo. Opäť pomohla náhoda, keď mi niekto poradil použiť reťaze a ozubené kolá z babety, aj to že sa dajú kúpiť v Považskej Bystrici. Toto riešenie už bolo použiteľné, no sochy bez pomocnej podpery reťaze aj tak neuniesli. Vo viacerých betlehemoch som videl použité akési kolajničky po ktorých sa sochy kĺzali. Mne sa však nepáčilo to, že ich bolo vidieť. Riešení sa ponúkalo niekoľko, no nemal som možnosť to vyrobiť. Nakoniec som skončil po mnohých pokusoch pri jednoduchom a spoľahlivom riešení: celá dráha je vytvorená dvoma kolajničkami z medenej pásoviny zo starej zváračky a na sochách je zospodu použitá sklotexitová podložka. Od natáčania som upustil a tak bolo treba vyriešiť už len pohyblivé uchytenie sochy na reťaz tak, aby držiak kopíroval previs reťaze medzi kolami. Teraz už bolo treba len vymyslieť a zrealizovať pohon týchto dvoch reťazí.

Teraz som mohol pristúpiť k tvorbe terénu podľa už popísaného postupu. Začal som zo stredu vytvorením jaskyne a postupoval som do strán. Tak postupne vznikali nové nápady aké nové scény vytvoriť. Musel som však rešpektovať požiadavku, aby nebola potlačená hlavná dejová myšlienka do úzadia, ako to býva v mnohých českých ľudových betlehemoch. Preto sú určité výjavy nesúvisiace priamo s dejom narodenia Ježiška vsadené do úzadia, pričom i jednotlivé postavy sú podstatne menšie. Počas týždňa som v činžiaku postupne začal maľovať sochy a modelovať malé sošky pre použitie v pozadí – „remeslá“. Okrem toho bolo potrebné vytvoriť palmy osadené do terénu. Tu sa musela zapojiť do diela celá rodina.

Po politickom uvoľnení sa zrodila myšlienka na Vianoce 1990 vystaviť betlehem i v nedokončenom stave v kostole. Žiaľ, dôstojný pán Kalúz bol už v tom čase preložený na inú farnosť a novo nastupujúci správca farnosti mi oznámil po skončení polnočnej omše, že o takéto veľké dielo nemá záujem, lebo zaberá veľa miesta, muselo by sa každý rok rozoberať… Nuž neboli to veľmi radostné Vianoce. Zhodu sme nenašli ani počas nasledujúceho roku- takto rozpracované dielo sa už nedalo zmenšovať, ani každý rok rozoberať a niekam ukladať. Problém bol v tom, že som tu mal vložených dosť svojich prostriedkov, a bolo treba vrátiť i zálohu.

Keď mi trochu otrnulo pokračoval som , no nevedel som či sa mám držať pôvodnej koncepcie, resp. ho doplniť o ďalšie pohyby. Nakoniec som zostal pri pôvodnej koncepcii a začal som riešiť pohon reťazí. Mal som pozháňané staré elektrické písacie stroje a rôzne prevodovky. No motory z nich sa neosvedčili jednak kvôli hlučnosti, slabej sile pri rozbehu a pod. Po množstve pokusov som si spomenul na stieračové motory, ktorým som spočiatku neveril, no opak bol pravdou. Dali sa dobre ovládať, v určitom rozsahu regulovať otáčky, a nemali problém pri rozbehu. Postupne som k týmto „hlavným“ rozvodom pridával ďalšie pomocou remeňových prevodov (remene zo šijacich strojov), až vznikla celá sústava. Remenice som si v tom čase už vyrábal sám na sústruhu zo silonu, alebo z hrubej kvalitnej preglejky. Sošky znázorňujúce remeslá som však nemal a tak som sa pustil do modelovania. V niektorých prípadoch som si hlavne tváre prepožičal z iných postáv a prispôsobil svojim potrebám. Tu som veľmi často používal Modurit. Množstvo problémov ma čakalo aj pri ich zpohybňovaní. Veľa myšlienok som preniesol na papier a dokonca i zrealizoval v presvedčení, že toto je práve ten najlepší nápad, no často prišlo veľké sklamanie. Riešenie muselo byť hlavne spoľahlivé. Často sa našla nejaká maličkosť, ktorá všetko snaženie anulovala. Ten pravý nápad prišiel niekedy až vtedy, keď som od toho odišiel a uvoľnil sa. Často to bolo tak jednoduché, až som sa chytal za hlavu. V tom je však asi tá krása. V tomto období veľmi rád spomínam na návštevu Třebechovického múzea, keď nás vtedajší riaditeľ pán Vaclík prijal ako svojich hostí po tom, ako som sa mu zdôveril, že som amatérský tvorca betlehemu-evidentne mal „slabosť“ na Slovákov. Osobne nám urobil odborný výklad a nakoniec ma zaviedol do zadnej časti, kde som videl na vlastné oči celý mechanizmus tohto krásneho betlehemu. Na základe týchto nových poznatkov som urobil i niektoré úpravy, spomenul som si i na školské časy kde nás učili aký je rozdiel medzi napínaním rozvodov pomocou pružiny alebo závažia. Jedna perlička: na jednom malom transportéri som napínal reťaz pomocou pružiny a stávalo sa, že sa zasekával pri veľkom našponovaní pružiny. Tak som na šponovanie použil namiesto pružiny závažie v podobe kameňa ktorý som našiel na dvore- toto riešenie funguje doteraz.

Takto nás zastihli Vianoce 1992. Chýbalo mi vyrobiť už len klenbu a tak som ju nahradil vetvičkami ihličia so žiarovkami. A čo ďalej? Tak trochu nesmelo som sa bol spýtať na ZŠ v Bošáci či by nemali záujem sa prísť pozrieť. Na moju veľkú radosť súhlasili a tak som zakúril v kachliach a privítal vo svojej dielni v Zemianskom Podhradí prvých školákov. Ľudia v okolí nechápali čo sa deje, no pre mňa to bol obrovský zážitok. Najväčšiu radosť mali asi tí najmenší, no niektorí starší vôbec nechápali čo to je, a učitelia im to nevedeli vysvetliť. Najviac prekvapili tí, ktorí sa pýtali kde sú nindža korytnačky a podobné príšery. Ešte v ten deň prišlo veľa rodičov ktorým to doma povedali deti keď prišli zo školy. Tak to bolo aj počas sviatkov- prichádzali ľudia z okolia a vo mne sa zrodila myšlienka, aby bol na budúce Vianoce vystavený v mestskom múzeu v Novom Meste nad Váhom.

Počas celého nasledujúceho roka prebiehali určité vylepšenia, vyrobil som chýbajúcu klenbu a dokončil celú elektroinštaláciu včetne malého mikropočítača, ktorý riadi prepínanie svetiel.
Pre moju ďalšiu myšlienku usporiadať výstavu som získal pracovníka múzea Antona Slíža, ktorý tam pracoval ako stolár i reštaurátor a od samého začiatku mi bol naklonený spolu s vtedajším riaditeľom p. Ondrejkom a výstavu všemožne podporovali. Jej schválením však začali i obzvlášť veľké problémy. Keď sme odmerali skutočné rozmery chodieb a dvier, cez ktoré bolo treba betlehem preniesť do výstavného priestoru, zistili sme, že neprejdeme. Preto som musel stôl i terén rozdeliť na dve menšie časti. Bola to veľmi zložitá a úmorná práca, no i tento problém som zdarne vyriešil- rozdelenie terénu je stále dobre viditeľné. A tak 17. 11. 1993 začali prichádzať prvý návštevníci. Do konca januára ich bolo necelých 6000.

Čo mohli návštevníci obdivovať? Ústrednú časť tvorí jaskyňa prekrytá malou strieškou, v ktorej je okrem Svätej rodiny klasické zloženie zvierat -teda osol, vôl a ovečky. Zaujme i dievča ktoré pomaly jednou rukou kolíše jasličky. Z ľavej strany prichádzajú k jaskyni darovníci z nižšej, chudobnejšej vrstvy, čo je symbolizované ich bosými nohami a pomerne chudobným oblečením. Veľmi zaujímavá je napr. postava s veľkou rybou, ktorá je tak často spomínaná v biblii. Z opačnej strany prichádzajú králi so svojím služobníctvom v honosnom oblečení i s honosnými darmi, čo symbolizuje vyššiu vrstvu. Nad prichádzajúcimi kráľmi sa vypína napodobnenina Herodesovho paláca so strážou a hlásnikom. Cez vstupnú bránu paláca prichádzajú Traja králi v zmenšenej podobe, čo symbolizuje ako sa prišli spýtať najprv Herodesa na miesto narodenia Mesiáša. Na pravej strane v pozadí sú zobrazené klasické remeslá v novodobejšom ponímaní. Je to napr. kováčska vyhňa s kováčom, dzobkajúce sliepky, nervózne sa pohybujúce ovce, pastieri dojaci ovce, žena mútiaca maslo a chlap, ktorý varí v kotli srvátku. Samostatnú skupinu tvoria darovníci pohybujúci sa v priestore samotného mesta Betlehema. Nesú rôzne dary, ako velikánsky strapec hrozna, resp. žena s nadrozmernou vianočku. Tieto výjavy symbolizujú úrodnosť zeme, viníc a polí. Všetky tieto postavy v úzadí sú značne menšie -to preto, aby nebol potlačený ústredný motív. Nad týmto všetkým sa vypína samotné mesto s hradbami a palácmi. Nechýba ani tak často zobrazovaný veterný a vodný mlyn s tečúcou vodou. Ako stavebný materiál je použití výhradne epoxid, okrem niekoľkých imitácií stromkov a kríkov, ktoré sú z prírodných materiálov.

Po skončení výstavy bol betlehem zbalený do jednej miestnosti v múzeu a nastala etapa hľadania riešenia čo sním. Prišla ponuka vystaviť ho budúce Vianoce v Trenčíne. Tak sa aj stalo. Po skončení výstavy bol prevezený naspäť do mojej dielne do Zemianského Podhradia. No, žiaľ, vďaka nesvedomitému vodičovi auta bol privezený dosť poškodený. Niektoré veci som musel spevňovať, iné opraviť. To ma doviedlo k presvedčeniu, že musí byť umiestnený na jednom mieste a vo vhodnom prostredí najmä čo sa týka vlhkosti.

Počas nasledujúceho roka som intenzívne hľadal záujemcu o kúpu, ale i keď sa nejaký objavili, stále som mal túžbu aby zostal niekde nablízku. Situáciu vyriešil vtedajší riaditeľ múzea p. Ondrejka, ktorý navrhol aby ho odkúpilo mesto a uložilo do múzea. Tak sa nakoniec i stalo a po vyhotovení odborného posudku a všetkých potrebných dokumentov mohol byť v r.1995 znova vystavený v priestoroch múzea a to práve v tej miestnosti, kde bol kedysi vystavený i Hanzlíkov betlehem.
Mnohí návštevníci prichádzali na výstavu v domnení, že ide o betlehem pána Hanzlíka, ktorý veľmi dobre poznali najmä terajší päťdesiatnici a šesťdesiatnici. No žiaľ, ten bol v žalostnom stave uložený v muzeálnom depozite a zachovala sa iba jediná fotografia, ktorá zachytáva jeho podobu.

Jediná zachovaná fotografia Hanzlíkovho betlehemu v múzeu

Tu skrsla vo mne myšlienka obnoviť i tento betlehem, ktorý som žiaľ nikdy nevidel, ale veľmi veľa som o ňom počul.
O zmienenom Hanzlíkovom betleheme ako i o samotnom autorovi nám porozprával pracovník múzea – Anton Slíž:
“Pán Hanzlík vychodil základnú školu a meštianku a zamestnal sa na pošte, kde vykonával rôzne práce -od doručovateľa až po akéhosi údržbára. Sám sa veľmi zaujímal o matematiku i astrológiu, zhotovil si dokonca i ďalekohľad na pozorovanie hviezd. Tieto skúsenosti neskoršie veľmi dobre využil. Tematika stavania betlehemov ho očarila už ako mladého. Spočiatku to boli len papierové postavy, ktorých bolo nadostač a dosť bolo i prírodného materiálu, z ktorého bola vytvorená kulisa betlehemskej krajiny. To ho však neuspokojilo. Z ušetrených peňazí si preto zakúpil sádrové figúrky tradičných tvarov -najprv len základnú zostavu, ktorú potom dopĺňal o ďalšie postavy. Tak sa postupne rozrástol do úctihodných rozmerov cca 4m x 1.5 až 2m. Preto naň vyhradil jednu celú miestnosť. Jeho výnimočnosť spočívala hlavne v tom, že používal množstvo svetelných efektov doplnených o premietanie nápisov, resp. obrazcov mesiaca, kométy, ruskej rakety s nápisom CCCP atď. na strop ako i pohybovanie sa niektorých obliekaných figúr, čo bolo na päťdesiate roky dosť neobvyklé. Používal hodinové strojky, metronóm ako i sadu ručných spínačov a tiahel. Pomocou nich mohol obsluhujúci celý dej dotvárať svojou fantáziou. Napríklad postava kontrabasistu mala tiahlo z povrázku ako súčasť sláku.

Ak obsluhujúci potiahol povrázok, ten pri pohybe po strunách vydával i zvuk. Nemenej zaujímavé boli i po architektúre rozmiestnené malé skrinky, ktorých priečelie bolo zo skla a na nich boli nalepené papierové tabuľky, do ktorých boli vyrezané texty z biblie, týkajúce sa práve narodenia Mesiáša. I takto sa dá rozširovať evanjelium. Dosť atypicky bola vytvorená i architektúra mesta, kde je vidieť množstvo minaretov, ktoré nie sú veľmi časté v ostatných betlehemoch. Ich veľkosť je asi 10-15 cm, no sú prepracované do najmenších detailov. Vytvorené sú z hrubšieho papiera, ktorý je napustený glejovou vodou. Povrch je vytvorený nalepením zmesi riečneho piesku zmiešaného s rozdrveným sklom, čo dodáva minaretom zvláštny charakter. S pribúdajúcimi rokmi pána Hanzlíka ubúdalo súkromie i sily a pribúdal nepriaznivý záujem politických síl. Keďže o betlehem nemali záujem ani vo farskom kostole, prestal byť stavaný a bol uložený do krabíc na poval. Nová nádej mu svitla v roku 1968, keď bol nainštalovaný a vystavovaný v mestskom múzeu. Žiaľ vynútená rekonštrukcia múzea ako i znova zhoršená politická situácia zapríčinila, že betlehem musel byť narýchlo zbalený a tak doteraz uložený v depozite múzea, ako i v spomienkach mnohých Novomešťanov.”

Toto rozprávanie Antona Slíža nám mnohí návštevníci doplnili o svoje zážitky. Napokon p. Ondrejka súhlasil aby sa rekonštruoval. Keď som však videl krabice v ktorých boli nahádzané fragmenty z tohto betlehemu, bolo mi jasné že do pôvodného stavu ho nedostaneme. Elektročasť bola úplne nepoužiteľná, z mechanických častí zostali len torzá. Keďže architektúru mesta robil každý rok inú a provizórnu, rozhodol som sa vytvoriť stabilnú konštrukciu. Všetky stavby a minarety bolo potrebné poopravovať- zlepiť a opraviť povrch, na ktorý som použil kremičitý piesok z rozobratých poistiek. Jaskynka bola zachovaná, no strieška sa úplne rozpadla a musela byť nahradená novou.

Takto prebiehala rekonštrukcia Hanzlíkovho betlehemu.

Z pohybujúcich sôch sa podarilo zachrániť „basistu, hlásnika, zvonicu so zvonárom a kukučku“. Každý modul je osadený malým motorkom s prevodovkou, čo umožňuje nezávislé ovládanie. Nápisy s textami z biblie boli taktiež úplne rozpadnuté, dali sa však aspoň prečítať. Tieto boli nahradené novými nápisy, ktoré boli vyrezané laserom do čiernej fólie. Koľko trpezlivosti musel mať pán Hanzlík keď to vyrezával ručne do papiera! Tieto nápisy sa postupne rozsvecujú a návštevník si ich môže postupne prečítať. Do toho mu zatrúbi trubač či zakuká kukučka a nakoniec zazvoní zvonár. Pozadie pomohol namaľovať Miroslav Ďurža. Pri inštalácii sa stále používa prírodný materiál ako je mach, či rôzne stále zelené vetvičky, čím sa to aspoň čiastočne približuje k pôvodnej podobe. Myslím že vzniklo celkom pekné dielko, ktoré slúži na pamiatku jeho pôvodného tvorcu.

Podľa spomienok Mariána Mikulca a Antona Slíža zpracovala Anna Mikulcová, piaristické gymnázium Trenčín r.1995- seminárna práca BETLEHÉMY V ČECHÁCH A NA SLOVENSKU

Aj tento rok pohyblivý betlehem Mariána Mikulca oživuje expozíciu Podjavorinského múzea v Novom Meste nad Váhom. Betlehem bude sprístupnený až do konca marca 2019 v priestoroch Podjavorinského múzea.